Radi by sme Vám priblížili začiatok kariéry nášho hráča, ktorý sa úspešne vydal na cestu volejbalového rozhodcu. Je ním Filip Moravčík, ktorý nám svoj postup priblíži v krátkom rozhovore.

Fifo, tak Ťa budem oslovovať, kedže už od tvojich začiatkov si spomínam na tvoju prezývku. Povieš nám kto bol jej tvorcom?

- Na úvod jedna z tých ťažších otázok, keďže presnú odpoveď nepoznám. Predpokladám ale, že má súvis s mojím krstným menom, ale naozaj si netrúfam tvrdiť, kto mi túto prezývku "priradil" ako prvý, keďže to bolo už naozaj dávno. Avšak v klube mám aj inú prezývku, ktorú som dostal od trénera Ďurkoviča, keď som s volejbalom začínal v prípravke. Síce tá je už čím ďalej, tým viac menej používaná, ale občas ma na tréningu ňou oslovia (najmä teda chalani, s ktorými trénujem už nejakých tých pár rokov). Predsa len "Uško" sa mi už veľmi nehodí, takže Fifo je v poriadku.  

Ako hráč stále figuruješ na súpiske družstva mužov. Si nahrávač. Je tento herný post ten, ktorý ťa napĺňa? Bola to správna voľba?

- Prišlo to nejako aicky, keďže v podstate od začiatku mojej hráčskej kariéry som bol nahrávačom... Takže nemám s čím porovnávať, ale ma to ani nenapadlo. Každý hráč na ihrisku má svoju funkciu a či sa jedná o nahrávača, smečiara, blokára, libero, tak každý je rovnako dôležitý pre celkový úspech. Avšak predsa len si trošku neodpustím. Nie nadarmo sa hovorí, že nahrávač je mozog celého družstva, keďže on rozhoduje (vo väčšine situácií), kto bude realizovať útok. Častý kontakt s loptou, možnosť vytvárať taktiku priamo počas stretnutia a zároveň snaha oklamať a prekabátiť súperových blokárov je často drina, ale zároveň možnosť tvoriť hru. Ja som so svojím postom spokojný, nad zmenou nerozmýšľam, a myslím, že už na inom poste hrávať nebudem (aj keď nikdy nehovor nikdy :) ). 

Na ktoré obdobie, partiu najradšej spomínaš ako hráč? 

- Partia sme takmer stále rovnaká, aj keď je pravda, že už nás je len menej a menej. Myslím teda môj ročník narodenia 1995, keďže naozaj len silné kusy vydržali tie roky trénovania v prípravke, žiakoch, kadetoch, junioroch a nakoniec mužoch. A najkrajšie obdobie? Asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že to bol súťažný ročník 2014/2015, kedy sme vyhrali titul v juniorskej kategórii v mojej poslednej juniorskej sezóne. Bola to moja prvá, a zároveň posledná, medaila z mládežníckych MSR, takže určite nie je o čom. 

Tvoj osobný najväčší úspech?

- Myslím, že ma zatiaľ len niekde v budúcnosti čaká, teda pevne v tom verím. Na nejaký naozaj top úspech vo svojom živote si momentálne nespomínam, asi nebol dosť top, keď som naň zabudol :). Nemyslím si, že účasť na recitačných súťažiach počas základnej školy, respektíve na školských olympiádach je to pravé orechové... :D Ale nie, len vtipkujem. Momentálne sa venujem štúdiu na VŠ, pískaniu a zároveň hraniu. Skĺbenie týchto troch činností môžem považovať za úspech. Niekedy si musím veci plánovať aj viac ako mesiac dopredu.

Poďme k rozhodovaniu. Spomínam si, keď VK spoločne s Orangeom a ZŠ Odborárska organizoval volejbalový turnaj v plážovom volejbale na Zelenej vode. Pískal si mi. Koľko si mal rokov? Boli to tvoje prvé "detské" skúsenosti.

-  Bohužiaľ, smutné je, že ja si na ten turnaj nespomínam, takže presné datovanie prvého svojho pískania zostane asi tajomstvom naveky. Avšak hrubý odhad, na základe tvrdení rodiny a ľudí, ktorí sa motali okolo volejbalu, datuje moje rozhodcovské začiatky do obdobia mojich 8-10 rokov (bližšie si to špecifikovať naozaj netrúfam). Aj keď pochybujem, že sa to vtedy dalo nazvať rozhodovaním, ale tak vraj hej... Popravde, osobne sa mi tomu nechce veľmi veriť :).  

Od toho momentu, suverénnym rozhodovaním, bez zmeny verdiktu, si nám viacerým utkvel v pamäti. Boli sme si istí, že sa vydáš na cestu rozhodcu. Pravidelne sme Ťa oslovovali na klubom organizované podujatia. Kedy si sa rozhodol, že pôjdeš na prvý seminár / kurz ligového rozhodcu?

- S touto myšlienkou som sa pohrával už dlhšie, ale vážnejšie som ju začal riešiť asi vo svojich 15 rokoch. Avšak vtedajšia legislatíva v rozhodcovskom hnutí umožňovala pískanie až od 18 (právna zodpovednosť). Čiže som musel ešte pár rokov počkať. Presnejšie na prvý kurz som sa vybral ako 17 ročný (pôvodná dohoda bola taká, že začnem pískať až o rok, keď dovŕšim 18). Po absolvovaní školenia mi bolo umožnené naskočiť do kolotoča rozhodovania okamžite, keďže veková hranica bola znížená na 15 rokov...

Mal si už vo svojich začiatkoch nejaký rozhodcovský vzor? Alebo si to tak cítil, že máš na to stať na kolíku?

- V začiatkoch som rozhodcovský vzor nemal určite, rozhodcov som osobne nepoznal... Čerpal som len z televízie (internet vtedy ešte nebol taký rozšírený), prípadne osobného pozorovania rozhodcov na zápasoch, kde som sa snažil odpozerať signalizáciu a naučiť sa, ako to robiť správne... Rizikom bolo, že ak som odpozeral "zlé veci", tak som to v tej dobe, a v tých rokoch (cca 9 rokov) naozaj netušil. 

Naozaj záhadou pre mňa je to, ako som sa vôbec k pískaniu dostal. Avšak keď nad tým premýšľam, tak to bolo pravdepodobne cez sestru, ktorá hrávala tiež volejbal vo VK Nové Mesto nad Váhom. Zhodou okolností tiež ako nahrávačka. Pravdepodobne to teda začalo rozhodovaním na "neoficiálnych" turnajoch, priateľských stretnutiach a rôznych rodičovských turnajoch. 

Máš v súčasnosti nejaký vzor? Pomáhajú ti starší kolegovia svojimi skúsenosťami? 

- V súčasnosti už vzor mám, ale meno neprezradím (nemôžem predsa prezradiť všetko). Už na prvom rozhodcovskom kurze som sa stretol s obrovskou podporou a táto podpora trvá dodnes. Starší, a zároveň skúsenejší kolegovia, mi svojimi skúsenosťami, radami a  hodnoteniami pomáhajú, a to naozaj veľmi. A ich historky sú naozaj na nezaplatenie. Teória je jedna vec, ale prax býva často krát iná. Nevýhoda rozhodcu je v tom (a to je jedno, či sa jedná o volejbal alebo iný šport), že sa musí rozhodnúť v sekunde...

Akú máš aktuálne rozhodcovskú licenciu?

- Momentálne mám absolvované školenie III. triedy, ktoré som absolvoval pred rokom a rozhodcovskú licenciu "A", ktorá ma oprávňuje rozhodovať všetky stretnutia hrané na území Slovenskej republiky, s výnimkou oficiálnych medzinárodných stretnutí, ktoré sú riadené prostredníctvom CEV a FIVB.  Tieto stretnutia rozhodujú medzinárodní rozhodcovia, po absolvovaní kurzu v zahraničí (na týchto stretnutiach môžem pôsobiť "iba" ako čiarový rozhodca).

Zároveň som aj rozhodcom plážového volejbalu.

Pískal si v minulej sezóne aj extraligové stretnutia, aké pocity Ťa sprevádzali (tréma, rešpekt, pokoj, ...)? 

- Tréma, rešpekt boli... Pokoj veľmi nebol :). Musím priznať, že extraligová premiéra mala svoje čaro a naozaj na ňu nezabudnem asi celý život. Našťastie myslím, že dopadla fajn. Postupom času to už bolo len a len lepšie, čo sa týkalo pocitov pred zápasom. Aj keď priznám sa, že trému (niekedy väčšiu, niekedy menšiu) mávam pred každým väčším (a niekedy aj menším) zápasom. Bez nej to jednoducho nejde, keďže si uvedomujem, že to nechcem pokaziť. Avšak väčšinou po prvej výmene na trému zabudnem, a snažím sa plne sústrediť na zápas a nezamýšľať sa nad ničím iným. Čistá hlava počas zápasu, a dobrý spánok pred zápasom, sú recept, ktorý mám najradšej :). 

Čo sa týka rešpektu, ten by mal byť vždy, pred každým zápasom (samozrejme rešpekt v dobrom slova zmysle). Z každého zápasu si snažím niečo zobrať (prípadne sa poučiť na svojich chybách), a zároveň podať čo najlepší výkon. Aj keď nie vždy sa mi to podarí. Predsa len, aj rozhodcovia sú len ľudia, a chyby jednoducho patria k volejbalu a zároveň k rozhodovaniu. Snahou rozhodcu by malo byť to, aby chýb bolo čo najmenej. 

Dá sa to prirovnať k pocitom hráča, keď ide prvýkrát na ihrisko?

- Na svoj prvý zápas (ako hráč) si nespomínam, keďže vtedy som mohol mať nejakých 13 rokov, čiže asi som to nejako veľmi neprežíval. A ten, kto je šikovný v matematike, už prišiel na to, že "neoficiálnemu pískaniu" sa venujem dlhšie ako hraniu. Zároveň si je potrebné uvedomiť, že ako hráč som 1/6 na ihrisku, ako rozhodca som často 1/1, čiže zodpovednosť nie je rozložená, a leží na mojich pleciach. Samozrejme, čím viac rozhodcov na zápase, tým je pravdepodobnosť chybných rozhodnutí menšia.

Považuješ hráčsku skúsenosť ako výhodu pri rozhodovaní?

- Samozrejme, že áno. Snažím sa vcítiť do pozície oboch (či už rozhodcu, alebo hráča - záleží len na tom, čo v tom ktorom momente som). Rozhodca by mal v zápase rozhodovať, hráč hrať - malo by to fungovať. Keď som v pozícii rozhodcu, snažím sa stretnutie doviesť do úspešného konca, s čo najmenším počtom chýb a ku spokojnosti všetkých zúčastnených strán. Emócie hráčov sú na zápase potrebné, keďže dokážu hráčov vyburcovať k naozaj fantastickým výkonom, avšak v rozumnej miere a v rámci fair-play. Feeling for the game (cit pre hru) je veľmi potrebný, avšak zároveň je veľmi ťažké si ho vypestovať a stále zlepšovať.

V pozícii hráča zase viem, že rozhodca (najmä, ak je sám) nemôže naozaj vidieť všetko, čiže sa snažím byť ohľaduplný a voči rozhodcom férový... Dúfam, že sa mi to aj darí, avšak to je už na posúdení kolegov, ktorí pískajú naše zápasy.

Pravidlá ponúkajú veľmi peknú myšlienku: "Keep the ball flying!" (Nechaj loptu lietať!) – to len na inšpiráciu.

Slovensko má vo svojich radoch medzinárodne uznávaných rozhodcov, asi každý pozná sympaťáka Juraja Mokrého. Je to výhoda aj pre teba? Chceš sa dostať až na vrchol?

- Juraj bol lektorom na mojom prvom rozhodcovskom kurze a zároveň bol pri mojej extraligovej premiére, čiže tým som povedal asi všetko... Jemu, ale aj ostatným mojim kolegom rozhodcom patrí moja obrovská vďaka, pretože bez nich by som nebol tam, kde v súčasnosti som. Nebudem ich všetkých menovať (keďže ich je naozaj dosť), pretože by som mohol na niekoho nechtiac zabudnúť a to by ma mrzelo. Podľa môjho názoru vedia, ktorí sú to. Každé hodnotenie, rada alebo rozbor po zápase je na nezaplatenie a posúva rozhodcu ďalej. Výhodou menšieho počtu volejbalových rozhodcov je to, že sa takmer všetci osobne poznáme, a osobné výmena skúseností je naozaj na nezaplatenie. Zároveň môžem hrdo prehlásiť, na základe tvrdení rozhodcov z iných krajín, že naši slovenskí rozhodcovia nám robia v zahraničí skvelú reputáciu, za čo im patrí veľká vďaka.

A či sa chcem dostať na vrchol? Cesta na vrchol je ešte ďaleká, a môžu sa na nej vyskytnúť aj mnohé prekážky. Netreba ale zaspať na vavrínoch, keďže stále je čo zlepšovať a na čom popracovať. Avšak keď vás nejaká činnosť baví, a v mojom prípade je to pískanie, tak to ide vždy jednoduchšie a ľahšie. Nie je to práve prechádzka ružovou záhradou, ale...

Človek sa však najlepšie učí na vlastných chybách, čo je niekedy kruté, avšak potrebné (bohužiaľ). Uzavriem to tak, že každý nový kolega/kolegyňa je vítaný/á.

Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým ľudom, vďaka ktorým som sa dostal k pískaniu a ktorí mi umožnili pískať vo svojich detských rozhodcovských začiatkoch na ich turnajoch (Peter Riecky, Ivan Mačák, Juraj Šujan). Taktiež trénerom, ktorí ma naučili volejbalového umenia (tréneri Ďurkovič, Šujan, Minárik) a zároveň trénerom, ktorí mi v súčasnosti tolerujú moje občasné (a niekedy aj častejšie) absencie na tréningoch a zápasoch, zapríčinené pískaním (opäť tréneri Šujan a Minárik). Dúfam, že som na nikoho nezabudol, ak áno, tak nech mi to náhodou tá osoba prepáči, nebolo to úmyselné.  

Kolegom rozhodcom som poďakoval už vyššie, avšak slovami ďakujem a prosím by sa šetriť nemalo.

Ďakujem aj ja a všetkým čitateľom, ktorý sa dočítali až sem, prajem veľa entuziazmu do tých správnych vecí. 

Fifo, ďakujem ti za rozhovor. Verím, že veľa si z neho môžu zobrať aj prípadný tvoji budúci kolegovia.
A prosím, pokračuj ďalej :-)